Ani Panna Mária nemá hranice

 

A to myslím doslova. Keď sa zjavila v ďalekej Rwande, predpokladám, že mnohým prebehla v hlave myšlienka, prečo práve tu? A ako to, že sa rozhodla prehovoriť práve u nás? Myslím si, že množstvo zjavení našej Matky v rôznych kútoch sveta znamená jediné: naozaj je nás všetkých.

 

Kniha Naša Pani z Kibeha je púťou. Púťou po ceste zjavení a prehovorov Matky Márie svojím deťom, ktoré sa možno niekedy cítili opustené, či nedôležité, ale ktoré boli, sú, aj budú neustále v Máriinom srdci. Je fascinujúce, ako sa Panna Mária objavuje tam, kde by to niekto čakal najmenej a ľuďom, pri ktorých by sme to možno nečakali. Sú to ľudia, deti, mladí ľudia rôzneho sociálneho zázemia, vzdelania, obyčajne úplne obyčajné deti, ktoré v ničom nevynikali. Niektoré ani neboli pokrstené. Napriek tomu ich navštívil sám Boh a odovzdal im odkaz pre ľudstvo. Veľmi veľavravné sú niektoré zjavenia Panny Márie následne po zjavení jej Syna. To nám značí, že nás naozaj vedie k Nemu.

 Zjavenia v Kibehu vyvolali rozruch a ich uznanie trvalo niekoľko rokov. Možno je za tým pochybnosť, možno je za tým fakt, že sa tieto zjavenia  uskutočnili v Afrike. Nemožno sa nad tým pohoršovať, pri uznávaní mariánskych zjavení treba byť určite opatrným. Sama Matka Mária nás varovala, že nám tu vo svete diabol kladie pasce. Neštítil by sa naozaj ničoho.

 Prorockosť zjavení Márie v Kibehu však vyráža dych. Tak, ako aj vo Fatime, aj tu sa ukázalo, ako veľmi nás naša matka miluje. Nenecháva nás bez varovania, leží jej na srdci naše dobro, stará sa o naše životy. Vie, čo dokáže ľudská slabosť  a hromadenie hnevu. Čo sa neskôr ukázalo pri Rwandskej genocíde, pred ktorou varovala. Po tomto už Vatikán nemohol povedať nie pri uznávaní týchto zjavení....Pravdou je, že nám ako ľuďom býva občas ťažko uveriť, že dokážeme vykonať podobné zverstvá a po druhej svetovej vojne sme si možno mysleli, že už sa také niečo neudeje...

 Kniha Naša Pani z Kibeha je práve týmto varovaním a obrazom toho, že sa ľudstvo stále nepoučilo a stále podlieha vplyvu satana...Ukazuje nám, ako veľmi je dôležitá úprimná modlitba za uzdravenie duší a ľudstva, ako veľmi je potrebné zachovať vo svete čistotu a lásku. A aké dôležité je odpustenie. Len tak zvíťazíme.

 Kniha nám odkazuje, že je dôležité počúvať a veriť svojej Matke, ktorá nerobí nič iné, než len že nás vedie k jej Synovi. Teda k spáse.

 Mária nie je len našou radkyňou, ona sa s nami raduje, ona s nami plače, ona je tu stále pri nás, lebo nás miluje. Stará sa o svoje deti.

 Buďme poslušnými synmi a dcérami a neodmietajme túto starostlivosť.

 Tak, ako to neodmietli ani vizionári z knihy Naša Pani z Kibeha. 

 

Zakúpiť si ju môžete tu:  Naša Pani z Kibeha

 

 

21 dní. Málo, veľa, či tak akurát?

 

21 dní s Michalom Archanjelom. Tak sa nazýva kniha, ktorá sa mi pred časom dostala do rúk. Nevedela som, ako k nej pristúpiť. Už len z dôvodu, že ak by som mala zadefinovať svoj vzťah k téme archanjelov, nemala by som prakticky o čom veľa písať či rozprávať.  

Je síce pravda, že ma všetci traja, tí najznámejší, fascinujú a vyvolávajú vo mne vznešenosť, ale nikdy som sa žiadnou publikáciou nimi nezaoberala, ani o nich nečítala. Až doteraz.

 Archanjel Michal je známy ako priamy protivník satana a ten, ktorý ho na počiatku porazil. Nielen to, má nad ním neprekonateľnú moc. Danú od Boha. Toto prosím, majte na pamäti, keď budete náhodou daný titul čítať. Konieckoncov, dozviete sa to hneď na začiatku.

 Ako deti a aj dospievajúci sme sa istotne všetci katolíci stretli s modlitbou za ochranu od archanjela Michala, no 21 dní, ktoré strávite vďaka tejto knihe s ním, vám túto modlitbu zhmotnia. Doslova.

Vďaka knihe sa totiž dozviete jednu zásadnú vec a možno vo vás vyvolá aj hrôzu či strach. Tento svet je jedno veľké bojovné pole. Tým bojom je boj o ľudské duše. Možno ho nevidíme, možno ho necítime, ale je tu. A keď si ho uvedomíme, začne nám tento svet a všetko, čo sa v ňom deje, zmysel. To sa stalo mne.

 Zamyslenia a modlitby, ktoré z vás v okamihu strhávajú reťaze otroctva, ktoré ste pravdepodobne ani netušili, že okolo seba ovinuté máte. Za zástancu a spolubojovníka máte služobníka Božieho. Hlavu božieho vojska. Možno si ani neuvedomujete, čo všetko vás ťaží, čo všetko vás tlačí na dno. Možno si ani neuvedomujete, čo vás vo vnútri vás väzní. A práve vďaka týmto 21 dňom sa začnete oslobodzovať.

Kniha vás prinúti uvažovať, utíšiť sa a duchovne spevnieť. Pretože to je jej cieľom.

 Počiatkom čítania knihy začnete boj. Práve vďaka tomu, že sa plne odovzdáte pod ochranu Michala sa na vás vrhnú šípy. Len vďaka nemu ich dokážete odraziť.

 Či je 21 dní málo? Pre mňa osobne je to dosť. Tých 21 dní je totiž intenzívnych. Možno si to zo začiatku ani neuvedomíte, ale práve vďaka Michalovi vrhnete svetlo na všetky svoje vnútorné boje, ktoré vediete. A na všetky boje, ktoré sú vedené okolo vás a o vás. 

 

Knihu nájdete na tomto linku: 21 dní s Michalom Archanjelom

 

 

Vážne nástrahy číhajú všade?

 

Takto by som asi začala úvahu nad knihou od exorcistu Imricha Degra – Pýtame sa exorcistu. V malej, nie príliš hrubej knižke zodpovedal na takmer 130 otázok týkajúcich sa oblastí, o ktorých sa nie vždy hovorí, napriek tomu, že samotná história Slovákov obsahuje jednotlivé prvky vo svojej kultúre a tradíciách, v istom množstve. Teraz mám na mysli najmä možné zarieknutia, prekliatia a podobne. Aj v rôznych rozprávkach, povestiach nájdeme odkazy na mnohé tieto aspekty. Ale poďme trošku bližšie.

 V Pýtame sa exorcistu sa Imrich Degro snaží odpovedať na otázky týkajúce sa čarodejníctva, okultizmu, prípadne rodových záťaží  a podobne. Čo som si ja osobne z tejto knižky vzala je, že tak ako sa vraví, tak to aj platí: nie všetko je zlé a netreba hľadať zlo vo všetkom, ale treba preverovať a byť opatrným. No nie prehnane. Niektorí ľudia majú totiž tendenciu prikláňať sa v rôznych životných situáciách k tomu, že sú výsledkom zlého vplyvu. A potom je tu druhý extrém, že ľudia nedokážu vidieť zlo nikde, a to ani tam, kde je. Je potrebné nájsť medzi týmito dvomi extrémami balans a neprikláňať sa ani k jednému.

 Už minulosť nám napríklad ukázala, že aj také psychické ochorenia sa pripisovali vplyvu zlého, teda posadnutosti. Dnes už vieme, že to tak nie je. A aj tejto oblasti sa autor venuje.

 A čo také náramky proti urieknutiu? Sú účinné? A sú vôbec v súlade s cirkevným učením? Nemôžu skôr uškodiť? Toto je dosť zákerná a najmä dôležitá oblasť, ktorá potrebuje osvetliť a presne to aj autor robí. Veľa ľudí sa totiž dnes upína na malé predmety s vierou, že pomáhajú...No vytvoriť si dôveru a veriť predmetu...Nie je to skôr odklon od Boha? V knižke je odpoveď.

 Dôležitou oblasťou sú aj medziľudské vzťahy. A s nimi spojené závislosti. Je závislosť výsledkom konania zlého? Ako sa vraví, všetko začína v hlave. Niekedy je vážne dôležité prevziať nad sebou kontrolu. Prostriedkom konania zlého je totiž klamstvo. Ak sa necháme oklamať, vedie to k nešťastiu a skaze. Človek je predsa tvor slobodný, so slobodnou vôľou. No samotná závislosť...s čím je vlastne spojená a čoho dôsledkom teda je? Aj na to v knižke nájdete odpoveď.

Často sa vravelo a v niektorých kruhoch aj dnes vraví, že aj samotná choroba je výsledkom konania zlého. No vyvstáva otázka, či je tomu vážne tak. Katolíkom je zrejmé, že občas jednoducho Pán Boh dopustí, nie aby nás zničil, ale aby nás poučil, posilnil, deklaroval v  našich životoch svoju moc. A nesmieme ani opomenúť fakt, že mnohé choroby, s ktorými sa stretávame, sú jednoducho dôsledkom  našich činov a zanedbaní. V tomto vidím, ako jasne sa niektorí ľudia snažia zbaviť zodpovednosti za seba samých. 

Tak ako som spomínala v úvode, stále máme ako ľudia problém nevpadnúť do extrému. A tak, ako sme schopní hľadať to zlé všade (nešťastia v rodine,choroby, používanie kozmetiky atď) , máme občas tendenciu nechcieť vidieť  zlo ani tam, kde prítomné byť môže (rôzne liečebné praktiky založené na pochybných spôsoboch pod rúškom chamtivosti, či odpútania sa od Všemohúceho tvrdiac, že ide o veci neškodné, aj to vám ozrejmí knižka).

V zásade, mnohé otázky mňa samú prekvapili, ale keď som sa pozrela na ne zblízka a zamyslela sa nad nimi, uvedomila som si, že tak, ako je nutné byť v živote ostražitým, netraba ani ignorovať realitu. Zlaté pravidlo: skúsme najskôr používať rozum a prirodzené prostriedky, pretože viete, že diabol nikdy nespí a nemá problém si z nás aj uťahovať...A v neposlednom rade nás oklamať. A tak pod rúškom snahy pomáhať sebe aj druhým si myslíme, že konáme dobro, zatiaľ čo robíme pravý opak...

Nech nám Pán Boh skrze Ducha svätého pomáha a radí v každej chvíli, rozlišovať pravdu. 

Knižku zakúpite na Zacheji Tu :)

 

 

 

Neočakávaný pôst

Popolcovou stredou nám začalo pôstne obdobie. Každý si toto obdobie definujeme po svojom, respektíve prežívame ho každý individuálne podľa seba a nami zaužívaných zvykov.

Tento rok síce nemáme možnosť prežívať toto obdobie s pravidelnými účasťami na svätých omšiach, ale napriek tomu si týmto obdobím prejdeme tak, ako aj po minulé roky, akurát že vo vnútri vlastných rodín.

Neexistuje presný a správny návod na to, ako pôst začať, prežiť. V živote každého z nás jednoducho existuje individuálna forma odriekania a zriekania sa rôznych slabostí. Pretože každý máme svoje vlastné.  No to však neznamená, že ak tápame, nemôžeme siahnuť po pomocnej literatúre, respektíve myšlienkach a radách niekoho iného.

Do rúk sa mi dostala kniha od kňaza a pravdepodobne charizmatika Richarda Rohra – Prelomový pôst. Ak by som mala zhodnotiť knihu, jej obsah a vplyv samotného autora, dovolím si začať jednou radou na úvod: Hneď na začiatku odhoďte všetky predsudky, je potrebné utlmiť samého seba, nič neočakávať. Pretože v tom prípade môžete byť sklamaní. Nie preto, že by kniha mala byť sklamaním, ale preto, čo som spomenula vyššie: každý si pôst predstavujeme podľa seba a myslím si, že podľa toho čakáme aj rady...Preto: odčleňte sa od seba, nadýchnite sa a skočte do vody. Stojí to za to. Vysvetlím na pár nasledujúcich riadkoch.

 V prvom rade som Richardovi vďačná za to, že už v začiatkoch neopomenul jeden základný fakt: Ak sa máme postiť a prežiť toto obdobie naplno, a využiť pri tom Božie Slovo, je treba čítať nielen Nový, ale aj Starý zákon. Mnohí kresťania ako keby ignorovali svoje židovsko – kresťanské korene, ktoré máme všetci nasledovníci Ježiša Krista . Jedno proste dopĺňa to druhé. Idú ruka v ruke.

 Kniha Prelomový pôst môže niekoho prekvapiť, možno aj šokovať, niektorých zmiasť. Preto som hneď na začiatok napísala radu, aby ste sa odčlenili od seba a predsudky a očakávania nechali na prahu. Nepomôžu vám. Sama som pri niektorých myšlienkach ostala zarazená, ale keď som sa neskôr k ním vrátila, ako keby som si uvedomila, že tak, ako Richard píše, svojím písaním evokuje v čitateľovi búrku myšlienok. Podľa môjho názoru ide o účel. Mnohí katolíci majú totiž problém s vnútorným prijatím Písma ako takého a čítajú ho doslova roboticky. Dokonca takto prežívajú aj svoju vieru. Richard sa v jednotlivých kapitolách snaží nielen podať myšlienku, ale nepriamo núti čitateľa, aby si ju nie priamo osvojil, ale aby ju spracoval podľa vlastného vnútra (tu aby neprišlo k nedorozumeniu, nejde o prevrat v teológii, stále sme tu na individuálnej rovine prežívania pôstu ). Preto môže niektorých zaraziť.

 Keďže pri autorovi ide o predstaviteľa duchovnej obnovy, je logické a najmä dá sa očakávať, že je spôsobom svojho písania zameraný na spojenie človek – Boh v zmysle vnútorného zamerania. Donúti čitateľa vstúpiť do seba a začať hľadať odpovede na otázku: Kto je pre mňa Boh? A tu je na mieste spomenúť pôst v zmysle: Vzdať sa akejsi umelej ohraničenej predstavy o tom, kým vlastne Pán Boh je. Autor tu búra hranice. Snaží sa o to, aby si čitateľ uvedomil, že jeho vzťah k Bohu nie je ohraničený nijakými múrmi. Pána Boha jednoducho neuzatvoríme do žiadnej plechovky.

 Čo si nedovolím odignorovať a nespomenúť je to, že sa autor nepochybne pokúša úvahami a myšlienkami donútiť v tomto dôležitom období človeka k tomu, aby sa pozrel sám do seba a prestal poukazovať len na chyby iných. Naša ľudsko – spoločenská tradícia doslova súdiť druhých je očividná. Možno práve pôst je obdobím, kedy by sme sa mali začať učiť od tejto tradície postupne upúšťať.

Pôst totiž neznamená len striedmo jesť, nepiť alkohol, či vzdať sa nejakých radovánok. Pokojne si môžeme toto pôstne obdobie určiť ako obdobie, kedy zanecháme naše staré zvyky a činy, či myšlienky. Jednoducho naše staré Ja. Pretože platí: Ja musím umrieť, aby On mohol vo mne žiť. 

Pokojne toto pôstne obdobie možno využiť na to, aby sa staré vnemy vymenili za nové. 

 Určite nemenej dôležitou otázkou, ktorá je v knihe nastolená je aj otázka Kým som vlastne v očiach Boha ja? Otázka ťažká, ale návod na jej zodpovedanie predsa len existuje a možno práve táto kniha vám ho ponúkne. Mne ponúkla aspoň počiatočné úvahy , ktoré sa postupne zoceľujú do jedného celku.  

 Pre človeka je nutné (a na toto nielen v dnešnej dobe kresťania zabúdajú) utriediť si jednotlivé oblasti a pojmy ako napríklad čo znamená Milosrdenstvo a čo obeta a čo z toho je dôležitejšie, či problematika prikázania Miluj blížneho svojho ako seba samého (ono to znie jednoducho, všakže? Ale nie je).

 Je pravdou, že je občas potrebné pripomenúť si, že čas v očiach človeka nie je totožný s tým Božím a že naše chápanie nie je vždy totožné s tým Jeho.

 V knihe je niekoľko úvah, ktoré sa do človeka doslova vsajú. Preto je potrebné nájsť si tiché miesto a nerušený čas. Jedno je však isté. Po jej prečítaní vám v srdci aj mysli budú rezonovať dostatočne dlhý čas, aby ste prehodnotili základ vašej viery, prípadne smer, ktorým sa uberala a obnovili si, možno nadobudli ničím neohraničený vzťah k sebe, k Bohu a k vám obom....

 Richard Rohr sa svojími slovami jednoducho zaslúži o to, aby vo vás niečo povstalo, ožilo.

Nech vám je kniha na úžitok. Práve pôst je dôležitým obdobím pre človeka, aby povstal z neho niekto nový. Zmŕtvychvstanie Ježiša  je predsa víťazstvom. A my sme k nemu pozvaní.

 Pretože ako Richard sám vraví: "Bol si stvorený pre oveľa viac!"

Viac o knihe aj knihu samotnú  TU

 

Vzbura s večnými následkami

Vopred sa priznávam, že ide o moju prvú knižnú recenziu, ktorá vlastne ani nebude recenziou, skôr postrehom. A v niektorých častiach aj tou recenziou...

Téma pekla, satana, diabla a jeho anjelov je téma, ktorej sa mnohí vyhýbajú. Vrátane mňa. Istý protestantský pastor, Bill Johnson, tvrdí, že diabol si nezaslúži nejakú našu prílišnú pozornosť. Súhlasím, že nie je hoden tejto pozornosti. Lenže prehliadať jeho fungovanie v tomto svete je podľa mňa nebezpečenstvom samo o sebe. Keď nevieme totiž, ako diabol koná a čo je podstatou jeho konania, nevieme voči čomu sa vlastne máme brániť a akými prostriedkami. Ešte že máme odpovede na tieto otázky v Písme.

Od počiatku nám Sväté Písmo vraví, že diabol je vlastne pánom lži. Čo dáva logiku. Lenže vieme my vlastne, kde sa tieto lži uplatňujú? Odpoveď: všade, kde koná. Môžeme si myslieť, že má nejaké zábrany? Boli by sme naivní a hlúpi. Skúsenosti Pátra Pia nám jasne hovoria, že diabol sa neštíti ničoho. Možno to niekoho vydesí, no na strane druhej nám to podáva zbraň proti nemu. Pretože vieme, že máme bdieť vždy a všade.

Pred časom som sa dostala ku knihe Vzbura anjelov od exorcistu Francesca Bamonteho. Neviem ani, čo som očakávala, ale tá kniha mi otvorila v mnohých smeroch oči. Dlho som patrila k ľuďom, ktorí si činnosť diabla predstavovali na motívy hollywoodskych hororov, v ktorých sa prezentoval ako tvor s červenými očami, robiac zmätok a napádajúc človeka. Bez tých červených očí by sme mohli možno aj povedať, že je odprezentovaný aspoň z určitého percenta správne. Lenže zabúdame na to, že ak by sme svoju pozornosť upreli len na takýto jeho obraz, prehliadli by sme jeho skutočné fungovanie vo svete. Preto si na nasledujúcich riadkoch dovolím na chvíľku nesúhlasiť s Billom Johnsonom a na chvíľu povenujem pozornosť aj tejto postave....

Kniha Vzbura anjelov príkladne a jasne podáva obraz o tom, kto je a odkiaľ sa vlastne satan vzal. Napadla vám niekedy takáto otázka? Mne tiež málokedy napadlo zamýšľať sa, odkiaľ sa vlastne vzal. Vedela som len to, že je to padlý anjel. A že ho z neba dostala pýcha...Lenže táto kniha mi na jeho pád podala bližší pohľad.
Pochopila som, že za jeho pádom stojí jeho vlastná vôla. Čo je zarážajúce, pretože vôla človeka sa dodnes považuje za atribút ľudskej slobody. Inak povedané je na nás a našej vôli, ako sa rozhodneme žiť. A prečo je tak podstatná ľudská vôla? Pretože tak, ako diabol z vlastnej vôle odmietol autoritu Pána Boha, tak ho dokáže vytočiť, keď človek z vlastnej vôle podriadi všetko vôli Boha, čo on nikdy neurobil.

Problémom súčasnej spoločnosti je, že jej vôla sa oddiaľuje od plnenia Božej vôle. Nie je ničím prekvapujúcim, keď natrafíme na kresťanov tvrdiacich, že Biblia prestáva byť aktuálnou a teda aj kresťan by sa mal prispôsobiť modernej dobe. Toto je však nebezpečenstvo samo o sebe, pretože tým neguje hodnotu a dôležitosť Božieho Slova a stavia do popredia záujem a moc človeka, ktorý takýmto spôsobom odmieta byť podriadený Bohu, prinajmenšom si myslí, že Boh je ten, ktorý by sa mal podriadiť. Cítite tú absurditu a opovážlivosť? A práve Vzbura anjelov deklaruje človeku, čo sa stane, ak pri tomto človek zotrvá....

V knihe Vzbura anjelov nejde len o teolegické vysvetlenie existencie satana a vývin pohľadov na neho, ona podáva známosť o tom, ako sa diabol snaží na človeka vplývať a prečo to robí.
Jedno je jasné: Z čistej nenávisti voči človeku. Pretože to, čo diabol stratil, teda možnosť byť v nebi, to Boh človeku ponúka sám. A keďže diabol človeka nenávidí, nechce, aby túto možnosť využil, a robí všetko preto , aby ho od Boha odviedol. Ako? Klamstvom. Či už nahováraním, že Boh človeka nemá rád , či tým, že sa ho snaží presvedčiť, že vlastne človek Boha nepotrebuje. Pán Ježiš nám vraví: Bdejte a modlite sa.  Práve teraz, v tomto období, si tieto slová opakujme a konajme podľa nich.

Je správne a nutné poznať, ako náš nepriateľ koná a aké prostriedky používa. Prioritne preto, aby sme vedeli rozoznať lož od pravdy.

Vďaka Vzbure anjelov som pochopila jednu dôležitú vec: sú atribúty, ktoré ničia človeku vzťah s Bohom.

Závisť:  Keď závidíme, vytvárame v sebe voči inému človeku hnev, porovnávame sa s ním, túžime po tom, čo má on a tým....sa oddiaľujeme od cesty života, ktorý nám určil Pán Boh. Kto má prospech z neplnenia Božej vôle?

Pýcha: Keď v sebe živíme pýchu, dávame tým najavo svoju nepodriadenosť Bohu. Ako som spomenula vyššie, presne toto dostalo satana z neba...

Potreba byť 100% nezávislý: táto potreba nás oddiaľuje od Pána Boha. Pretože si začíname namýšľať, že ho nepotrebujeme a že všetko dokážeme samy. Čo je lož. Ale znovu: Kto má prospech z tohto oddialenia?

Hnev: hnevom preukazujeme blížnemu nelásku.  Pritom máme od Pána Ježiša nasledovné prikázanie: Aby sme sa milovali tak, ako on miloval (a miluje) nás. Lenže tento hnev voči blížnemu nepochádza od Boha. A to veľakrát prehliadame...

A takýchto atribútov je mnoho. Jednoducho, činnosť diabla je charakteristická tým, že sa stoj čo stoj snaží prerušiť naše väzby s Pánom Bohom a osamotiť nás, pričom nám dokáže predostrieť zúfalstvo, úzkosť, strach. Čiže stavy, v ktorých sme všetci najslabší.

Našou obranou je naša pokora. Ak pokorne podriadíme svoj život a naše bytie Bohu, tým sa mu plne odovzdávame. A toto presne je to, čo diabla hnevá. A čím bližšie k Bohu sme, tým sú útoky silnejšie...

Myslieť si, že nás sa tieto útoky netýkajú, by bolo popretím Písma. Nezabúdajme, že aj náš Spasiteľ bol pokúšaný. Keď si to diabol dovolil voči Nemu, máme právo myslieť si, že my by sme sa pokúšaniam a útokom vyhli?

A čo je najdôležitejšie, vďaka Vzbure som pochopila, prečo diabol tak nenávidí nasledovníkov Krista Kráľa a prečo nemá rád Pannu Máriu.....A Archanjela Michala....

Knihy podobného rázu a charakteru sú pre človeka potrebné. Tak sme si totiž zvykli považovať diabla za akúsi rozprávkovú postavu...až sme zabudli striehnuť, odkiaľ na nás môže táto postava vychrliť oheň....

Je jasné, že človek počas svojje cesty životom niekoľkokrát padne.Či už pod ťarchou starostí, alebo ťarchou hriechov..  Či už vplyvom diablových klamstiev....Podstatné je mať neustále pohľad uprený na nebeský Trón nášho Pána a pokračovať v ceste za Ním....

Little Hannah Grace did it!

This is truth, that I don't write blogs so often like I used to do. But something pushed me today to create another new one. It was somehow catchy , happy, sweet smile what I saw in the morning today.  

And victory in the eyes messed with that living, powerful flame . Little Hannah, angel without physical wings, but surely one sent from the Heaven . If you didn't notice, she graduated from kindergarten.

Photos of her  (the one where she prays totaly catched me, I always say that children with Down Syndrome are special envoy from the Father), celebrating such an important and big milestone, evoked in me special feling.

We often add our own images of success into the Picture. But not just that. We add own images  into the Picture of other people. And imagine what we are able to add into the Picture of people with Down Syndrome. Or Autism.

We can often hear assumption, prognosis and we foolishly wait that this all will come into the reality. Why  do we do that? It is our own loss, that we can't let our hearts freely in anticipation  We don't see, how weak we and our thoughts are, unless there come someone who show us , how much we are wrong.

This is not surprise that we , even now, can't see in the people , special and wonderfully loved and made, how people with Down Syndrome are, something more than some ordinary piece of society. We wait that they will fit into our place. But. What if we'd try to see our world with their eyes? What if it'd cause absolutely change of our perspective? What if it'd free us from our emotional jails, into which we as a society fell?

Someone could say, that graduation from kindergarten is big success for lady like Hannah, or her friends ,and surely it is. But at the same moment I tell you that every tiny step from the comfort zone is already big success. 

Hannah Grace, I just congratulate you and for me, you are already big a winner. Because you didn't just graduate from kindergarten, you made a big step ahead of your future by finding own inner and absolute freedom, which many of us (yes, even me), try so hard to find in this world. 

Sending a lot of love

All pictures are, of course, the  property of her mum, Stephanie :)

What "little Rhett " caused...

Do not let yourself fooled by caption. Because no. No Rhett did not cause something. But even thought...Something happened.

Honestly I have to say that in the past I had not so much chances to meet people with Down syndrome. I remember one special occasion through the Mass. It was magical. Before me sat boy around 10 years old who had Down syndrome. In some moment priest says "give yourself a sign of peace", what means you shake hand with people around you. This little boy did not shake hands with his neighbours. He stood and embraced young woman beside him. This young lady tried not to smile but she had no chance. It was obviously she felt happy in spite of first shock. I just realized that many people understand peace in many different ways and this was one of the most beautiful way...

From this only one experience I never met another people with DS, at least I do not remember that.
I never thought about them, I just read sometimes about them, or noticed videos with them shared through the social medias. But never looked closer at them. Sometimes I contributed with some posts for medias in occasion of 21st March....Until January this year.
It was on Facebook where one day cute little face of little man showed up and honestly I do not remember caption of that but I felt it will be worthy to look at it. And it was. This little perfectly smile on the face of 3 years old Rhett was something what caused joy inside of me. Same as little Lucas Warren year ago who became first baby with DS who was face of Gerber .
Suddenly I felt I need to find more about "his little or bigger friends". I began journey of recognition .
I know that many people have some special imaginings about people with Down Syndrome. I had them too. Or at least had one general. That they are that ones with never - ending smile on their faces.

Picture source: Instagram

From many sources I got a lot of opinions and informations but some of them were just not satisfying and sometimes they were awful or scary at some point. You know how it works when it comes to people with special needs and who are "disable". "Normal" people look at people with disability like at someone who has less chances to be succesful in their life or can not be asset to our society. I know what I talk about. I have brother with cerebral palsy. From early childhood I met with a lot of questions and if there were no questions, there were a lot of opinions and judgements. And A LOT OF people who stared....everytime...I mean. Why are we looking at people who are different than we are so boundly? What if is not them who are different, what if is it US who are different?

So I came through these "certain opinions and statements". Like. People with DS have no chance to be educated. Go and tell this to Karen Gaffney with Honorary doctorate degree and who graduated from collage. People with DS can not mary. Yeah, I looked at it, I think that young Sader Issa from Syria, whose father has Down Syndrome, can have maybe different opinion...Or what about having small business? Blake Pyron from Texas is example that even this could be possible . Young actor from Australia, Danny Alsabbagh could show us that expressions of people with DS can be usefully and are really missing there. They can be whoever they want.

What I want to say is: if God gave them one extra chromosome, He did not gave it to deprive us of something, He gave it to enrich us. Why are we so afraid of accepting this?

I feel awfully when I listen or read like is it still present in our society that if mother receive information that her child will have Down Syndrome that doctor could give her a chance to abort this child....And that most of women do that. Is it necenecessary and just to nurture women in society with thought that child with DS is obstacle or burden for society? Because many people assume that.

I believe that one extra chromosome can be more than asset to the world. Because in this one extra chromosome is hiding something special what carry all of that, what is this world still missing.
And I believe that little Rhett and his friends are the best what we could get from above, like every other little child....And that one day , with help of us all, who believe in value of their little extra chromosome, they will be accept with full potential which they brought within into this world and no mother will be face up "a chance" to say "yes", as a answer for not getting a chance to give them a life...

In occasion of October, Down Syndrome Awareness month , I encourage you all, educate yourself. Look at people with DS as at someone who is able to teach you more than you can get anywhere. And do not stare. Never. The end.

And give yourself a favor and look at little Rhett on Good Morning America...It will make your day, I assure you

I do not own this picture, it is in ownership of Team Rhett Facebook

4 women that you should definitely follow...or at least know...maybe better. Part 2: Strong women with even stronger personalities

Amanda Booth, Sara England....

...and many more. I think about women who stood against contrarious circumstances and faced them with brave attitude.These women are all mothers, whose children were born with something special, or were pushed to face some distressed situations, which affected their families and them alone.

Having children with special needs should be considered as something what push families around these children to special actions and teach their background something more than they could learn with children with ordinary needs. It should be consider as something what is concentrating. It is not consider to push these families back in society, or in the corner. Every child needs family, love, lovely people around them. Not judging, staring, or unfair conditions. Even today we can face some awkward looks from the people who have not child with special needs and have no idea what it takes and means to be parent or sibling or just friend of these children. My brain explodes everytime I hear or read how people with disabilities are something less or considered as a "burden of society". Like "they can not read, write, live normal life, work, train, so what is their purpose?" Imagine you are mother - to - be and read or listen to these nonsenses 😑. I mean...are you kidding me at all?

So let 's talk about mothers who decide to show true face of life with children with disabilities and then special needs. They have to face everyday life and obstacles but never give it up and share their experiences to help other mothers and I truly find it awesome and wonderful!

Facebook/SaraEnglandFitness

They are mothers of children with Down syndrome. These women are Amanda Booth, , Sara England, Rachael Prescott , known as a Doubling Down Mom ,Lee Ann Weatherholt Flener (Team Rhett) , Jessica Elder, Amber Robinson  and  Audrey Negron .

What captured my attention is never ending big smile on faces of these mums and their little angels. Energy which comes from them is catching. People with Down Syndrome are often considered as that ones who have no future at all. But look at these amazing women is so powerful. I am glad , so glad, that there are women like them who empower other mothers with positive vibes, who destroys that lies about children with this abnormality. I know that people with Down syndrome has many problems. With health globaly, with education, with movement. I know that there are prognosis about these kids and their future. But it is so perfect to see women like these ladies who understood that prediction is one thing, but reality can be so much different.

Facebook/DoublingDownMom

Many people identify themselves with opinion that abortion of these children is better than giving life to them...Many states advocates for this opinion. It is tragedy. We are here, society, to stay beside every human , not just for that ones, who are in our view "useful". Every child matters and every human being has right to life and can be useful for global humanity, there is no doubt. So if you have some mum in surrounding, who just got information that she expect child with this special beautiful extra chromosome, give her hug, tell her she is strong enough and that her child is loved and that their future depends on them, not on society. From now and on 💪. Ant that there are few of us, who are lucky to welcome them in the world and we are glad and thankful for them, really much. And, of course, do not forget to refer them to follow these ladies, ok?

And now, one really cute boy, little Rhett (source: You Tube )

All of these pictures belongs to their owners and under every picture is reference, source with automatic connecting to this source

Worship leading is not for everyone

At the beginning I want to assure you, that I was never 100% follower of worship music, especially in the past. There is no exact reason for it, maybe just that there was no kind of personality within modern worship leaders which would get me....That is what I would like to speak about. Worship leading.

Today there are a lot of people who tries to lead a worship. But at the beginning there is one thing important: define what true worship leading should consist of.

At first: Thirst for demonstration of observance, love, respect, devotion to Lord. Giving glory to Him. And lead others to do it with you.

And it can be  sometimes hard. Not everyone is able to lead, especially lead a crowd. I think if you want to lead people to worship, you have to depersonalize yourself. From the moment you start to worship , it is not about you anymore. There is necessity to lower yourself and give everything to that special feeling which leads you to worship. That feeling is called Love.
Your attention have to be fully on the Lord. Just then you are convenient. And this is what I missed on modern worship leaders.

I met with truly, total submission in just few cases. And the best example of what I think is the best worship leading I found in Jeremy Riddle. He does not lead. His personality and full being leads instead. It is not his voice, it is his presence.

For me, when he sings, it is just like you are in Heaven, in front of the Lord. His attention is not on the people, his attention is flying in the skies and your mind starts to fly with him . When I heard song Holy sung by him for the first time, I had absolutely picture of how it will look like in Heaven and Earth when Jesus will come for the second time. When he sings I think angels in Heaven are lead by him. His voice, his presence, his performing totaly demonstrates total zeal for only one thing: Giving Glory to God Almighty.

His performance is not typical performance. He does not perform, He worship. With full being , like he is. With everything what is inside him. And that is what exalt people who listens to him. 

I am sorry that modern worship leaders are trying to impress crowds before them. I am sorry that modern worship leading is about own presentation , for me it seems like true intention of worship leading is missing.

And I think I am not the only one who is sorry about that, too.

I think that with Jeremy there is still possibility and hope that worship leading will not fall. That true intention and mission of worship will stay in honest field, that worshipping will what it is meant to be: Talking and praise to Lord. Not making own name, but glorify the Name of our Lord.

Source: Facebook

Was it a doubt?

Everyone of us read at least one time in life Book of Genesis. And even more of us knows story behind throwing out the first people Adam and Eve from the Paradise. We all know that behind all of this was refusing an order given by God. 

But I would like to go a little bit deeper. What was truly behind all of that? And what was behind refusing a Word of God?

Even if this story is actually short, it bears strong message and thoughts.

First of all, keep in mind, that first people had really beautiful life and there was no fear, or anything we can feel right now. They had confidence in God without doubts. They knew just Him, His orders, His words, they were lucky to have His presence as close as it is possible.  They lived in chastity.

What happened that this all took the change? It is easy to say , and in reality, it is true, that it was because Eve obeyed a snake. What caused this? It started with “Did God actually say..."?. 
It was not just simple refusing of God. It was mistrust about His Word. 

Are we not all many times in situation , when we are face to face of mistrusting, or doubts about , for example our future, our every - day lives, our feelings inside of us? 

Is it not normal sometimes for us that we talk with someone and he/she starts with this question? 

I believe that all of us have moments when we are fearful, when we are anxious, when we are unrest. What causes this in us? Is it not similar to situation, which happened many years ago in Paradise to our first parents, but in different understanding? Was it not a doubt caused by snake, which lead Eve to take that apple from the tree?

It is all caused by that slimy voice back in our head which is able to speak to us.  "Did God actually say...?"...is absolutely dubitative thought about Word of God.

Wikimedia/SweetMedia

We can see it, by the way, now in many situations. Society is so savage nowadays. Many things which Christians are used to say is "Is it truly written in Bible in this way..? And worse: Is the Bible truly Word of God?

The truth is that we can not take from Bible just things we like. The Bible is not the Book, which contains just some passages, which in our opinion fits to our times. It is the Book which fit to every time with all of things which are down there. So if it is written that God said....so be sure that God said it like it is.

Be careful about what you keep in your mind. Be careful about how often you read your Bible and never be unsure about what is written here. There is no bigger and more truthful Word than the Word of God. So if He said something, believe it and live it. And never let yourself with that slimy voice back in your head to make you doubtful. Because that is his goal: to make you unrest and unsure. And it always leads into damage, mainly yourself.

4 women that you should definitely follow...or at least know...maybe better. Part 1:Ashley Bratcher

There are plenty women who became mother and found a power in it. I know that today it is modern to be seen and sound and loud. Sometimes I wonder if in that noise they do they can hear something.... Maybe they see there their power. It is interesting how someone use their noise for making themselves more powerful....

But imagine you do not yell and still seems that you have all 5 alright.....
We got used to see women who moved a line of womenhood far far away from true mission.
Women were born to do important work in society. They perfectly fit in process of functioning of the society with their original, natural sides and virtues.

And this is something I really appreciate at many women out there. They use their voice for good, not for the show.
 It is cool to see at medias and social medias someone who treat motherhood and womenhood with respect and observance. Who find power themselves by doing work for God and His people....

I apreciate every mother out there who can be cool mum and at the same time that "what about 5 minutes for coffee" type of mum. Or loving mum and still "one day I end at therapy" mum.. (if we stay in humor area a little bit 😉 ).


I have my own top list of women who are worth to follow and who, in my opinion, gives powerful messages and does admirable work.


They are mothers, wives, messengers of our times.It is so great to have someone out there, who stays in area of own dignity and femininity.

Today as a part 1:

Ashley Bratcher

I think many of you knows exactly who she is. In USA and Canada they (or you) were happy enough to see movie Unplanned about what is happening in abortion facilities. It is powerful story which came in right time, when governances of many states are in session of deciding about laws, which involves "rights" for abortion...

Nowadays, when many women treat themselves like slaves of modern times and declare that their bodies are their choices...When womenhood reached great radicalism it is hopeful find that there are still some women, who have respect for themselves and others and find their power within themselves, not in killing others..
And it is not that Ashley would not know what is it to become a mother totaly unplanned...But she stayed face to face this situation and was brave enough to not give it up and now she can share her own experience with other women who are in the same situation.
I appreciate her honest present of herself and her veracity. It is obviously one of that mum who is cool and carefull at the same time. I see her as a smart and gentle and really kind personality but at the same time she evocates respect in others before her.
And I think this is something what is really important, especially today.

Source: Facebook

Lets follow her another stories and take some inspiration from her.
And if you wonder where you can see her at "some  screens", go and find her performance in Vindication series on Amazon Prime video, go right to episode 4 (on August 9th).

We will definitely hear about her in the future :)